Bol istý muž z Ramataim, Sufita z efraimského pohoria, menom Elkána. Bol to syn Jerohama, syna Eliuho, syna Tóhuho, syna Súfa, Efratejec. Mal dve ženy: jedna sa volala Anna, druhá Fenena. Fenena mala deti, ale Anna deti nemala.
Tento muž chodieval každý rok zo svojho mesta do Šíla klaňať sa a obetovať Pánovi zástupov.
Tam boli Pánovými kňazmi dvaja Heliho synovia, Ofni a Finés.
Prišiel deň, keď Elkána prinášal obetu a dával čiastky svojej žene Fenene i všetkým jej synom a dcéram. Anne však dal iba jednu, ale najlepšiu čiastku, lebo Annu miloval, hoci jej Pán uzavrel lono. A jej sokyňa ju urážala, veľmi ju trápila a rozhorčovala, že jej Pán uzavrel lono.
Takto robievala rok čo rok, keď prišiel čas a oni vystupovali do Pánovho chrámu.
Tak ju urážala, že Anna až plakala a odmietala jesť. Jej muž Elkána sa jej prihováral: „Anna, prečo plačeš? Čo neješ? A prečo máš zronené srdce? Vari som ti ja nie lepší ako desať synov?“
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním.
Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.