Keď Nátan dohovoril, kráľ Dávid vošiel, sadol si pred Pána a hovoril: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem? Ale aj toto sa ti zdalo málo, Pane, Bože, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti. A to je zákon pre človeka, Pane, Bože.
Upevnil si svoj národ, Izrael, ako svoj národ naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom. A teraz, Pane, Bože, naveky potvrdzuj slovo, ktoré si povedal o svojom sluhovi a jeho dome, a urob, ako si povedal! Tak bude naveky oslávené tvoje meno a bude sa hovoriť: ‚Pán zástupov je Bohom Izraela.‘ A dom tvojho sluhu Dávida bude pevný pred tebou. Lebo ty, Pane zástupov, Bože Izraela, zjavil si svojmu sluhovi: ‚Vybudujem ti dom.‘ Preto sa tvoj sluha odvážil modliť sa k tebe túto modlitbu. A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravdivé.
Keď si teda sľúbil svojmu sluhovi tieto dobrá, začni požehnávať dom svojho sluhu, aby trval pred tebou večne, lebo ty, Pane, Bože, si hovoril; a dom tvojho sluhu bude požehnaný tvojím večným požehnaním.“
Ježiš povedal zástupu: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik? Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“
Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“