„Nech moje oči ronia slzy noc a deň, nech neutíchnu, lebo veľká pohroma postihla pannu, dcéru môjho ľudu, veľmi bolestivá rana. Ak vyjdem na pole, hľa, pobití mečom; ak vojdem do mesta, umorení hladom. Prorok i kňaz blúdia po krajine, ktorú nepoznajú.“
Celkom si odvrhol Júdu, vari sa tvojej duši zošklivil Sion? Prečo si nás teda udrel, že už niet uzdravenia? Očakávali sme pokoj, a blaha niet, čas zotavenia, a hľa, zmätok.
Pane, uznávame svoju zlobu, neprávosť našich otcov, že sme sa prehrešili proti tebe. Nevystavuj nás potupe pre svoje meno, nenechaj hanobiť trón svojej slávy. Rozpamätaj sa a nezruš svoju zmluvu s nami.
Vari dáva niektorá pohanská modla dážď? Alebo nebesia dávajú vodu samy od seba?
A nie ty, Pane, náš Boh, v ktorého dúfame? Veď ty si toto všetko urobil.
Ježiš rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“
On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli.
Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.
Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“