Pane, vari nie si od počiatku? Môj Boh, môj Svätý, čo neumiera? Pane, za sudcu si ho postavil; skala moja, aby nás karhal, si ho upevnil.
Tvoje oči sú čisté, nechceš vidieť zlo, nemôžeš hľadieť na neprávosť. Prečo teda hľadíš na ničomníkov a mlčíš, keď bezbožný požiera spravodlivého?
Ľudí si urobil podobných rybám v mori, podobných plazom, čo nemajú pána nad sebou; všetkých vylovuje svojou udicou, vyťahuje ich v svojej sieti a zbiera do svojho čereňa, raduje sa z toho a plesá. Zato prináša obete svojej sieti a svojmu čereňu kadidlo, veď ich pomocou má mohutný úlovok a výdatné jedlo.
Preto bude teda stále tasiť svoj meč a bez milosti zabíjať národy?
Budem stáť na stráži, postavím si rozhľadňu a budem pozorovať, aby som videl, čo mi povie, čo odpovie na moju žalobu.
A Pán mi povedal: „Napíš videnie, vry ho do tabúľ, aby sa to ľahko čítalo. Lebo videnie ešte čaká na svoj čas, ale sa náhli k splneniu, nesklame. Ak sa aj oddiali, čakaj naň, lebo určite príde a nebude meškať! Zvädne ten, kto nemá dušu priamu, ale spravodlivý bude žiť zo svojej viery.“
K Ježišovi pristúpil istý človek, padol pred ním na kolená a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. Priviedol som ho k tvojim učeníkom, no nemohli ho uzdraviť.“
Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.“ Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý.
Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“
On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“