Raduj sa, junák, vo svojej mladosti, nech je šťastné tvoje srdce v dňoch tvojich mladých liet. Kráčaj po cestách svojho srdca, kam ťa tvoje oči povedú. Ale vedz, že za to všetko Boh ťa na súd predvolá. Odstráň starosti zo svojho srdca a svoje telo chráň pred chorobou, lebo mladosť a bujarosť sú márne.
Mysli na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, prv, ako príde čas zármutku a priblížia sa roky, o ktorých povieš: „Tie nemám rád.“ Mysli na neho, kým sa ti nezatemní slnko i svetlo, mesiac a hviezdy a nevrátia sa mrákavy po daždi.
Keď sa ti začnú chvieť strážcovia domu a sklátia sa muži udatní, ženy, čo melú, ustanú v práci, lebo ich je málo, a tma zaľahne na tie, čo vyzerajú oknami, keď sa ti zavrú dvere od ulice a oslabne vrzgot žarnova, keď sa vstáva na spev vtáčika a utíchnu všetky dcéry spevavé; budú sa báť výšok a ľakať sa budú na cestách. Mandľovník zakvitne, kobylka sa bude plaziť a kapara sa rozsype, lebo človek pôjde do svojho večného domova a po námestí budú chodiť oplakávači.
Mysli na neho, kým sa nepretrhne strieborný povrazec a nerozbije zlatá čaša, kým nepraskne džbán pri prameni a nezlomí sa koleso na studni, kým sa nevráti prach do zeme, kde bol predtým, a duch sa nenavráti k Bohu, ktorý ho dal.
Márnosť nad márnosť, hovorí Kazateľ, všetko je márnosť.
Keď sa všetci divili všetkému, čo Ježiš robil, povedal svojim učeníkom: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí.“
Lenže oni nechápali toto slovo. Bolo im zahalené, aby mu nerozumeli, ale báli sa ho opýtať na to slovo.