Jób odpovedal svojim priateľom: „Naozaj viem, že je to tak: ako môže byť človek v práve pred Bohom? Keby sa s ním chcel hádať, neodpovie mu ani na jedno z tisícich. On má múdru myseľ a silu mohutnú; kto sa mu už vzoprel a ostal v pokoji? On vrchy prenáša a ony o tom nevedia, v svojom hneve ich prevracia. On môže pohnúť zem z jej miesta, až sa jej stĺpy zachvejú. On rozkáže slnku a ono nevyjde a hviezdy zatvára akoby pod pečať. On sám rozopína nebesia a po morských vlnách sa prechádza. On stvoril Veľký voz aj Orión i Kuriatka a súhvezdia južnej oblohy. On robí veľkolepé veci a nepochopiteľné, zázraky, ktoré nik nezráta.
Ak príde ku mne, nevidím ho, keď odíde, tak to nezbadám. Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni? Alebo kto mu môže povedať: ‚Čo robíš?‘ Veď kto som ja, že by som mu mohol odpovedať, kde nájsť slová, aby som sa s ním mohol rozprávať?
Lebo aj keby som bol v práve, neozval by som sa, len by som prosil svojho sudcu o milosť. A keď ho budem vzývať a on ma vyslyší, nebudem môcť uveriť, že počul môj hlas.“
Ako Ježiš a jeho učeníci šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Inému vravel: „Poď za mnou!“
On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“
Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“
Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“
Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“