Jób prehovoril takto: „Zľutujte, zľutujte sa aspoň vy, moji priatelia, nado mnou, lebo sa ma dotkla ruka Pánova. Prečo ma prenasledujete ako Boh a nemôžete sa nasýtiť môjho tela? Bár by moje slová boli napísané, bár by ich zaznačili do knihy železným rydlom a olovom, aby navždy zostali vrýpané do skaly.
Ja viem, že môj vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom; a hoc moja koža bude rozrušená, zo svojho tela budem vidieť Boha. Veru, ja sám ho uvidím, moje oči, nie cudzie, ho uvidia. Srdce mi v hrudi prahne po tom.“
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.
A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!
Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!
Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘
Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“